Socializmus.

“To len aby si tí čo socializmus nezažili, nemysleli že to bolo až take zlé ako píšeš”.

Toto mi ktosi pripísal k jednému z mojich blogov, v ktorom som – celkom mierne a nie celkom nezaslúžene – kydol trochu špiny na “socializmus”. Tá poznámka mi dala podnet na pokutranie sa v spomienkach z rokov 1946 až 1966. Prosím o prepáčenie za tieto trochu nesúvislé zlomky. Ak sa lepšie zadívaš v každom z nich nájdeš tragédiu.

Schwarz, Grosmanovci.

Pán Štefan Schwarz, neskorší akademik, býval roku 1946 v Bratislave v tom istom bloku Novej doby ako my (č. III, blok D), iba o poschodie či dve vyššie. Vraj sa nedávno vrátil z koncentračného tábora. Na tom istom poschodí bývali aj Tatarkovci (neviem, či sa ich otec volal Dominik, pamätám si z neho iba jeho čierne vlasy). Mal som vtedy 10 rokov a chodil som sa tam hrávať s deťmi; o dospelých som sa vtedy nezaujímal. Môj otec k nim, k Schwarzovým aj Tatarkovým, tiež chodieval. Mama na to isté poschodie chodila do Bubelínyových, Čechov. On tenký, živý, okuliarnatý inžinier, ona tlstá a pomalá; aj oni mali deti na hranie. Otec vtedy pracoval ako úradník na daňovom úrade – hádam im pomáhal s daňovými priznaniami; otec trochu rýpal do literatúry, preložil pár rodokapsov (lacných románov) z maďarčiny do slovenčiny, a všelijaké menšie knihy z češtiny.  Prichádzali tam aj iní. Raz odtiaľ otec priniesol čerstvý obraz od Mudrocha, ukrutne škaredú hnedú mazanicu, niečo ako žena pri stene – celá rodina sa mu smiala. Vtedy bol Mudroch asi iba mladý parobok a obrazy vyrábal za pár korún (alebo za daňové priznania?); jeho sláva bola ešte nejaké roky pred ním.

Čo chcem týmto povedať? No, že v pánovi Schwarzovi to bolo po prvý raz čo som sa stretol s niekým kto sa vrátil z koncentračného tábora.

Doma sme počas celej vojny mali krásny vyrezávaný jedálenský nábytok, ktorý nám zaplňoval temer celú izbu v tom malom novodobovskom byte. Po vojne sa objavili naši predvojnoví susedia Štáloví, Židia, a nábytok si vzali naspäť. Vraj sa tiež vrátili z koncentračného tábora. Po pánovi Schwarzovi to boli druhí takí Židia. Ich syn Peter sa vraj neskôr stal jedným z prvých šéfov v televízii.

Tretí Židia z koncentráku ktorých som poznal boli Grosmanovci.

Títo boli manželský pár Židov, ktorí sa po vojne objavili neďaleko nás na Račianskej a začali predávať v malom obchodíku. Obchod bola predná miestnosť obytného domu, a predávali tam čo už sa na ulici kupovalo: chlieb, mlieko, zeleninu, maslo, sardinky, cukríky a také veci. Po čase vysvitlo že obaja sa vrátili z ktoréhosi koncentračného tábora v Nemecku.

Pán Grosman vyzeral ako Žid tak ako si ich ľudia vtedy predstavovali, a ako sa vtedy objavovali v karikatúrach: čierne, trochu kučeravé vlasy, čierne fúzy a riadne zahnutý nos. Nosil sa vzpriamene a rázne. Pani Grosmanová bola menej nápadná, snáď trochu vyššia než jej muž, trošku akoby prihrbená, tichá a vzhľadom až melancholická. O ich deťoch, ak nejaké mali, neviem. Obaja mohli mať medzi 40 a 50 rokmi. Predávali tam pár rokov, až niekedy okolo roku 1950 pán Grosman zmizol: vraj do Jáchymova (do uránových baní).

Pani Grosmanová pokračovala v predávaní, ešte tichšia a melancholickejšia. O pár rokov sa pán Grosman vrátil, hádam o 3 či 4 roky. Vyzeral ako kostra, šedivý, koža na ňom visela, ledva chodil; o pár mesiacov zomrel.

Na tej istej ulici bývala rodina Václavkových. Ich dcéra sa im vydala za človeka ktorý bol pár rokov na nútených prácach v uránových baniach: vraj za čosi čo v opilosti vykvákal a niekto ho udal. Mladomanželia mali synčeka, ktorému sa, keď mal dva či tri roky, začala objavovať akási opuchlina nad ľavým okom. Vyvinula sa z toho rakovina a chlapček zomrel ešte v predškolskom veku. Jeho otec zomrel čoskoro po ňom, mama sa po nich trápila pár rokov až sa utrápila.

Boli sme všetcia vinní!

Roku 1994 som bol na pár dní navštíviť jednych známych vo vzdialenom kúte krajiny. Lojzík bol už vtedy na penzii, kam odišiel krátko po svojich nedávnych 50-tych narodeninách. Pracoval totiž dlhé roky v baniach v okolí Příbrami.

Naše prvé stretnutie bolo pre mňa dosť pamätihodné. Keď ma u nich doma zaviedli do obývačky a usadili pri stole, Lojzík odkiaľsi vytiahol a položil na stôl – pištoľu. Peknú, veľkú, vyleštenú: “Tohle je pro tebe pokud budeš tady u nás”, vyhlásil. Namietal som, že pištoľu nechcem, ani nepotrebujem, nech si ju len nechá. “Neboj, já ji nepotřebuju, já mám jinou”, povedal chlácholivo, a vytiahol z vrecka ďalší podobný kanón. Trvalo mi dobrú chvílu než som ho od tých pištolí odhovoril, a než ich napokon schoval (jednu z nich, samozrejme, do vrecka).

Keď som vyzvedal načo vlastne stále nosí vo vrecku pištoľu vysvitlo že na osobnú ochranu. On bol totiž v tých příbramských baniach jedným z dozorcov, a bál sa že by sa mu mohol niekto chcieť pomstiť…

Na svoju prácu v baniach bol celkom pyšný a rád o nej hovoril. Dostal sa k nej, spolu s pár príbuznými, celkom náhodou. Pochádzali z malej dediny, a po skončení základnej vojenskej služby sa vrátili domov. Práce nebolo, kvalifikácie nemali žiadne, a tak sa chvílu potĺkali až im ktosi nadhodil že neďaleký Pracovný úrad hľadá záujemcov o prácu v baniach, a že sú v tom dobré peniaze. A tak sa milý Lojzík ocitol ako dozorca v příbramských baniach….

Pod zemou tam pracovali temer výlučne väzni. Lojzík mal o nich veľmi nízku mienku, iba snáď o málo vyššiu než by mal o dobytku. Vedel, že väčšina z tých väznov boli tzv. politickí (na rozdiel od “skutočných” zločincov), ale to mu v tej mienke nebránilo. Bolo to zrejmé z jeho rôznych výrokov: verbež, dobytek, lajdáci, svině, hajzlové, špindírové, simulanti, darebáci, atď., atď. Nepamätám sa že by čo len jedného z tých väzňov spomenul po mene! Snád to boli pre neho iba čísla a hádam nejaké význačné črty: “ten dlouhej čtyři-a-dvacítka”, alebo “ten bez vlasů, co má tu sedmičku nakřivo”: “ty sedmičko-jedna-křivá, roztluč tenhle kámen, a hejbejsebou, plešino skurvená líná…” Počul som takých slovných pomyjí dosť počas mojej základnej vojenskej služby aby som si ich vedel predstaviť.

Čo boli tí “politickí” väzni?

Po získaní moci r. 1948 komunisti zahájili rozsiahly spoločenský pokus. Ten pokus pozostával v označení rôznych skupín obyvateľstva podľa ich vzťahu k novému politickému systemu: k systému naklonení, alebo k systému nepriateľskí. Heslom dňa bolo “kto nejde s nami ide proti nám”.

Skupiny “naklonené” boli členovia komunistickej strany a sčasti aj ich príbuzní; členovia štátnej tajnej bezpečnosti; vysokí funkcionári v polícii, armáde, vláde, atď. Títo všetcia boli, samozrejme, dôkladne preverení a schválení v ich oddanosti k novému systemu.

Skupiny “nepriateľské” boli všetky ostatné skupiny obyvateľstva, do väčšej, alebo menšej miery.

Najnepriateľskejšie boli skupiny ktoré mali niečo spoločného s predchádzajúcim politickým systémom, či už priamo, alebo boli považovaní za pomáhačov. Pracovalo sa podľa jednoduchej a vysoko úspešnej metódy že “obvinenie/udanie = usvedčenie”. O niečo menej nepriateľské boli skupiny ktoré mali niečo spoločného s peniazmi: vlastníci tovární, obchodov, dielní, atď. Osobitnou skupinou boli ľudia okolo poľnohospodárstva: majitelia poľnohospodárskej pôdy, bohatí sedliaci, atď. Ďalšou osobitnou skupinou boli tzv. inteligenti: vedci, profesori, ľudia od literatúry, právnici, duchovní, úradníci, apod..

V příbramských uránových baniach mal Lojzík každú smenu pár desiatok toho “dobytka” pod sebou. Jeho hlavnou úlohou, ako som z jeho nesúvislého rozprávania vyrozumel, bolo zabezpečiť príchod týchto ľudí na pracovisko, dozerať aby všetcia pracovali do maxima ich síl, a po skončení smeny zabezpečiť ich odchod na povrch a odovzdanie do rúk väzenských dozorcov.

Občas niekoho z nejakých dôvodov zmlátil. Nezabudol však poznamenať že iní dozorcovia boli oveľa krutejší než on, on vraj mlátil iba keď si to “ten dobytek” zaslúžil (podľa jeho mienky). Sem-tam niekto z toho “dobytka” zomrel, či už prirodzenou smrťou (do akej len miery smrť za takých okolností môže byť prirodzená), alebo následkom nejakej nehody. Lojzík hovoril že určité percento úmrtnosti bolo prípustné bez akéhokoľvek vyšetrovania. “To se mrtvej proste vodvez, zahrabal, a jelo se dál”, boli jeho slová…

S Lojzíkom som sa už pár rokov nestretol, a ani na ďalšie stretnutie nepomýšľam. Nerád sa kutrem v pamäti v oddelení drobností, a vyhrabávať ďalšie detaily z jeho rozprávania sa mi prieči. A je mi smutné zamýšľať sa nad spoločenským dosahom celej tejto tragédie…

Ten Lojzíkov “dobytek” boli vo veľkej väčšine vzdelaní a schopní ľudia. Československo – a hlavne jeho česko-moravská časť – bolo do začiatku druhej svetovej vojny jednou z popredných krajín sveta v ekonómii, v kultúre, v politike, vo všetkom na čo si len pomyslím. Počas druhej svetovej vojny Nemci vyvraždili, alebo aspoň znemožnili, značnú časť ľudí ktorí sa o krajinu zaslúžili, najmä inteligenciu – spisovateľov, profesorov, atď.; po roku 1948 komunisti (tým mám na mysli Rusov a ich miestnych pomáhačov) pokračovali v tom čo Nemci začali, a robili to v oveľa väčšom merítku, oveľa systematickejšie, dôkladnejšie a dlhšie; z hľadiska Nemcov a po nich aj Rusov to bol celkom pohodlný spôsob ako sa na dlhú dobu zbaviť konkurencie, najmä hospodárskej, ale aj trebárs vedeckej, alebo kultúrnej (je zaujímavé si pripomenúť ako čeština nenápadne spája tie dva pre nás nie priateľské národy: pre Nemcov používa prezývku šváb; ľudový výraz pre švába je – rus…). Terajšie generácie sú potomkami generácií ktoré sa po stáročia nechali okrádať a okrádať, a ohlupovať a ohlupovať (turecká okupácia, doba katolícko-habsburgského temna, doba maďarizácie)! Terajšia mizéria nášho štátu a nízkej úrovne našej občianskej kultúry je priamym dôsledkom toho okrádania a ohlupovania.

Uvažovať o dlhodobých následkoch takej negatívnej eugeniky na ďalšie generácie Čechov a Slovákov náleží iným; je očividné  že následky nie sú priaznivé, a že ich príznaky sa budú dať vystopovať aj po niekoľkých generáciach. Pokles občianskej kultúry je očividný každému súdne uvažujúcemu  človeku, a každému kto má možnosť ju porovnať s krajinami ktoré neboli pod dlhodobým útlakom.

PTP.

“Pétépáci” boli neodmysliteľnou časťou skoro každého väčšieho vojenského priestoru. Boli to ľudia oblečení do vojenských uniforiem, ktoré boli zvyčajne šedastej farby, s tmavými výložkami na pleciach. Títo “vojaci” boli zvyčajne ubytovaní niekde na okraji priestoru, za ostnatým drótom, a boli strážení. Baraky v ktorých boli ubytovani boli zvyčajne drevené a dosť mizernej konstrukcie. Pétépáci boli z tých ostnatých ohrád vyvádzaní na tie najťažšie práce v priestore: kopanie kanálov, základov, stavba rôzných hrubých objektov, ako sú cesty, železobetónové konštrukcie a podobne. Očividne bolo s nimi zaobchádzané dosť hrubým sposobom, a často ich bolo vidieť, alebo aspoň počuť, v nočných hodinách keď ich nejaký sadistický veliteľ vyhnal z postelí a nútil ich robiť nejaké nezmyselné cviky, alebo, ak mu nestačila fantázia, nútil ich striedavo bežať a plaziť sa po zemi pokým niektorí z nich nezačali odpadávať.

Skratka PTP značila Pomocné Technické Prapory. Ocitli sa v nich ľudia ktorí nejakým spôsobom zapadali medzi osoby označené ako “nepriatelia systemu”. Ja som taký jeden tábor mal možnosť pozorovať počas základnej vojenskej služby na letisku v Bechyni r. 1956/57. Osobne som sa so žiadnym z pétépákov nemal možnost rozprávať. Jednak to nebolo dovolené im (hoci občas na nás spoza ich ostnatých drótov pokrikovali), a jednak lebo sme sa báli. V tých časoch sa každý bál každého a, ako som zistil neskôr, oprávnene!

Dynamitka.

V “Dynamitke” som začal pracovať začiatkom roka 1959. Slovo Dynamitka je ľudový výraz pre fabriku na východnom okraji Bratislavy, ktorá sa pôvodne nazývala Dynamit Nobel. R. 1959 sa už niekoľko rokov nazývala Chemické závody Juraja Dimitrova; slovo Dynamitka vtedy pomaly bledlo, ujímalo sa slovo nové, Dimitrovka. Ešte niekoľko rokov pred mojim nástupom bolo v nej zamestnané množstvo tzv. politických, a hádam aj iných väzňov. Na obvode celej fabriky boli strážne veže v ktorých, ako aj pri bránach, stáli ozbrojení vojaci s (tuším) fialovými výložkami na pleciach. Mnohí z väzňov boli ubytovaní v drevených barakoch ohradených ostnatými drótmi, medzi Račianskou ulicou a vinohradmi, hneď za železničným mostom za vtedajšou konečnou stanicou električky. Tábor bol asi 300-400 metrov dlhý a hádam do 200 metrov široký. Ako deti sme sa na tých väzňov chodievali pozerať, a občas nám niektorý z nich prehodil cez tie ostnaté dróty list s prosbou aby sme mu ho hodili do poštovej schránky.

Keď som začal v Dynamitke pracovať fabrika už nebola strážená vojakmi, ale drevené strážne veže tam ešte miestami bolo vidno. A väzni tam stále ešte pracovali! Držal ich tam akýsi paragraf, podľa ktorého podniky ktoré sa pokladali za dôležité pre štát nemuseli prepustiť svojich zamestnancov, ak nechceli (parafrázujem, nepamätám si presné znenie toho paragrafu, ale konečný výsledok bol taký istý).

Môj otec tam tiež strávil asi tri roky ako robotník iba niekoľko rokov predomnou. Raz sme v tej fabrike boli na exkurzii zo školy, a videl som ho tam pracovať. Hanbil som sa za neho, a nezmienil som sa nikomu že henten špinavý človek v roztrhaných šatoch čo tam krompáčuje a hádže lopatou soľ na fúrik je môj otec. Dodnes sa hanbím že som sa vtedy hanbil!

Otec pracoval dlhé roky ako úradník na daňovom úrade v kedysi honosnom paláci na Štefánikovej ulici, hneď vedľa prezidentskej záhrady. Niekedy roku 1950 komunistická vláda prehlásila daňový úrad za “nástroj kapitalistov na vykorisťovanie pracujúcich”, a všetcia zamestnanci boli poslaní, ako sa vtedy hovorilo, do výroby. Otcovi sa z Dynamitky našťastie podarilo po troch rokoch dostať, ale musel ešte pár rokov stráviť vo vyhnanstve na železničnej stanici v Komárne; ja som sa v Dynamitke stretol s niekoľkými jeho bývalými kolegami, ktorí ešte stále pracovali ako robotníci na rôznych podradných miestach. Pán Gešaj, napríklad, plnil papierové mechy termofosfátovým hnojivom; pán Darin pracoval s lopatou okolo taviacej pece (tento bol kedysi aj redaktorom v jednom vydávateľstve, myslím Sv. Vojtecha; doma som našiel pár kníh s jeho menom na konci). Obaja boli už vyše päťdesiatroční, s podlomeným zdravím. Prostredie bolo nadmieru nečisté: okrem rôznych zápachov tam bolo množstvo fosfátového a kremičitého prachu. Ochranné pomôcky nejestvovali, okrem hrubých oblekov z akejsi kyselinovzdornej látky. žiadne ochranné masky, alebo okuliare, nič. Všetcia sme boli neustále pokrytí hrubou vrstvou prachu. Po skončení každej smeny sme sa sprchovávali, a z nosov sme vyfukovali hrubé kusy tmavého blata.

Okrem pánov Gešaja a Darina tam boli aj iní. Pán Filipovič “malý” bol kedysi študentom medicíny (alebo hádam teológie, vedel celkom dobre po latinsky); pán Filipovič “veľký” bol akýmsi úradníkom v predošlej “kapitalistickej” vláde, ako aj pán Karlovský. Pani Ciglanová, tiež už postaršia a tiež stále lopatárka ako my, mala kedysi obchodík, tuším mliekáreň.

Daniš a Čakánek.

V prvej triede gymnázia v Bratislave na Kalinčiakovej ulici nás učil náboženstvo páter Daniš. Patril k reholi saleziánov ktorá sídlila neďaleko na Miletičke. Páter Daniš bol dosť nekonvenčný profesor. Namiesto “zapamätajte si tento odstavec”, “naučte sa všetko od strany x po stranu y”, ako bolo vtedy na školách zvykom, rozprával nám príbehy z biblie, uvádzal ich do dnešných súvislostí, núkal nás do debát, hral s nami futbal na hrisku pri ich kostole – hrával to v tej jeho dlhej čiernej sukni, vždy sme sa mu smiali a on sa rehotal s nami.

Z tej školy ma po pár mesiacoch vyhodili pre “zlé chovanie”. Ešte pred vyhodením ma dobre zmlátil latou z lavice profesor kreslenia Ján Hučko, že som sa vraj o ňom nejako nezdvorilo vyjadril.

Na budúci týždeň som bol prijatý na gympl na Grösslingovej ulici. Odtiaľ ma po skončení školského roka vyhodila jedna z mnohých vtedajších školských reforiem, a druhý ročník “gymnázia” som absolvoval na slávnej Masaryčke na Tehelnom poli. Tam nás mal na náboženstvo páter Čakánek, tiež tuším salezián.  Aj ten bol velmi obľúbený, ale už neviem z akých dôvodov. Náboženstvo ako predmet na škole som nikdy nemal rád, a tak som bol rád keď jedného dňa ten predmet zo školskej osnovy zmizol… Po čase som náhodou zbadal oboch páterov, Daniša aj Čakánka, ako sedia pri oknách autobusu plného iných im podobných chlapov. A o hodne neskôr som sa dozvedel že ich to vtedy vozili autobusmi do pracovných táborov. Nebolo mi vtedy za nimi smutno, ani som tomu momentu nepripisoval nic zvláštneho – mal som nejakých 13-14 rokov… O hodne neskôr som si uvedomil že som bol náhodným svedkom jedného z mnohých zločinov komunistického systému – ľudia ako oni boli posielaní bez akéhokoľvek súdneho konania na veľa rokov na tie najhoršie fyzické práce do baní, do fabrík, do lesov, atď.

Bažány a Žilka.

V šesťdesiatych rokoch som pracoval na Oblastnom riadení leteckej prevádzky v Bratislave. Kancelárie sme mali na letisku Ivanka. S letiskom ako takým sme mali iba málo spoločného; my sme mali na starosti leteckú prevádzku nad celým územím Slovenska. Poznali sme sa však s kolegami ktorí pracovali na letiskovej veži, ktorá mala na starosti riadenie leteckej prevádzky na letisku Ivanka a jeho okolí do vzdialenosti asi 30 km.

Medzi tými kolegami – bolo ich tam dokopy hádam 12 -, boli aj dvaja, súdruh Žilka a súdruh Bažány. Osobne som ich nie príliš poznal, pripadali mi normálni a slušní ludia. Ja som na tej veži pracoval pár mesiacov, a oni mi boli občas vedúcimi smeny. Jedného dňa, niekedy okolo roku 1965, obaja zmizli. Keď som sa dozvedal prečo bolo mi naznačené aby som sa nepýtal ak nechcem mať nepríjemnosti. Na najbližšej (povinnej) schôdzi Revolučného Odborového Hnutia som sa opäť verejne opýtal prečo boli títo dvaja vyhodení z práce (vtedy už presakovali všelijaké klebety na verejnosť). Vraj sa posmešne zmienili o čomsi v politike, a súdruh Žilka vraj mal navyše v šuflíku akési francúzske, alebo anglické časopisy. Pýtal som sa či by sme sa ako členovia ROH mohli za nich zaručiť že sa to viac nestane a nech sa vrátia: každý, vrátane funkcionárov ROH, sa díval zaryto do zeme.

O pár rokov neskôr som sa kdesi na ulici stretol so súdruhom Bažánym. Poďakoval mi že som sa ich oboch zastal. S pánom Žilkom som sa tiež neskôr stretol, povedal mi že pracuje ako šofér na nákladných autách.

František Loucký.

O tomto pánovi som vedel od kamaráta Laca Křivdu z Nitry. Lacov otec zahynul ako pilót vo Veľkej Británii počas druhej svetovej vojny: po štarte na lietadle typu Wellington, plne naloženom bombami, sa pre akúsi poruchu museli vrátiť a nejak sa im to nepodarilo…

Laco poznal pána Louckého, známeho letca na stíhacích lietadlách počas druhej svetovej vojny, aj ako musel nejakých 20 rokov pracovať ako robotník kdesi v lesoch, než bol niekedy v šesťdesiatych rokoch “rehabilitovaný”, a bolo mu dovolené vrátiť sa k letectvu. Jeho “zločin”? Že sa o porážku Nemecka nemalou mierou zaslúžil ako bojovník na ”nesprávnej” strane…

Ja som ho poznal už ako staršieho pána, vtedy asi 60-ročného, keď pár razy prišiel na letisko v Nitre preskúšavať pilótov – mal vtedy funkciu inšpektora letectva. Nakoľko v Nitre nemali dovolené hangárovať určité typy lietadiel ja som im tam z Bratislavy vozieval tu Ae-45, tam L-200, ako čo už kedy potrebovali. Oni tam na nich poletovali, ja som niektorých občas preškoloval na tie typy, a pán Loucký ich tam preskúšaval a podpisoval im typové oprávnenia v leteckých preukazoch.

A vo voľných chvíľach sme sedeli a rozprávali sa. Na obsah tých debát sa nepamätám. K Lacovi sa správal dosť otcovsky, nakoľko sa s jeho otcom poznal ešte z Veľkej Británie.

Lacko umrel pred asi 16 rokmi na porážku. Jeho vnúčik Martin práve končí mechanické inžinierstvo na miestnej univerzite, občas k nám zavíta povedať o svojom živote, predstaviť svoju najnovšiu lásku, a bude z neho dobrý občan sveta.

SMS našim budúcim.

Som si istý že mnohí z nás majú podobné, ak nie horšie, skúsenosti a spomienky. Je na nás všetkých  dozerať aby tieto skúsenosti a spomienky nezapadli prachom, tak ako sa dodnes spomínajú nájazdy Turkov, Biela hora, doba temna, doba maďarského útlaku, hrôzy svetových vojen. Ani hrôzy spôsobené našim ľuďom našimi vlastnými ľuďmi v službách cudzích neprajníkov nesmú byť zabudnuté! Zatiaľ sa ešte nenašiel básnik, ani spisovateľ, ktorý by vedel rokom po druhej svetovej vojne dať priliehavý a zvučný názov – hádam sa ešte nájde. Obete tých čias si to zaslúžia. A národ na ne nesmie zabudnúť, ak nechce aby sa tie časy opakovali. Ochotných “služobníkov” nie je ťažké medzi nami nájsť!

A ešte pár slov ktoré som napísal kdesi inde.

Ľudia ktorým je za “socializmom” smutno radi zabúdajú na pár drobností: národ bol vo veľkom okrádaný; celé vrstvy ľudí boli znemožňované, prenasledované, ponižované, žalárované, mučené ba aj vraždené – pomaly ba aj rýchlo. Ich previnenie? Že boli úradníci, roľníci, živnostníci, farári, “inteligenti”, spisovatelia, básnici, podnikatelia, atď., atď., alebo proste nepohodlní niekomu vyššie postavenému. A to nehovorím o tých ktorí boli posielaní do baní, ba aj do horších miest, iba na základe anonymného udania. Ľudí, ktorých tu spomínam, bolo ďaleko ďaleko ďaleko viac než ľudí podobne “zneškodnených” v Čechách za vlády Nemcov v Protektoráte, alebo počas vojnového Slovenského štátu. Ľudia, ktorým je za “socializmom” stále smutno, na túto potupu, na toto zdegradovanie, na toto zámerné ničenie národa, radi zabúdajú: čo na tom že milión našich príbuzných bolo mučených – rohlíky predsa stály iba korunudvadsať, lístok do kina iba pät korún, každý musel pracovať, “Západ” sme predbiehali každých pár rokov…  Pre tých ktorí stále nerozumia: klásť vedľa seba rozkrádanie vo veľkom, mučenie, degradovanie, zámerné ničenie národa, atď.,  a ceny rohlíkov, lístkov do kina alebo hoci aj zájazdov do spriatelených krajín sa nedá, nemôže, nesmie! – je to nemorálne a je to náznakom chorého myslenia.

Ľudkovia, životné hodnoty sú o niečom celkom, ale celkom inom, než o cenách!

Na pozitívnej strane však príznakom prebúdzania sa je už to že cítime že je u nás niečo chorého. Naša spoločnosť je však chorá nie z nedostatku “socializmu”. Je chorá preto že sme “socializmus” mali (a všetky ostatné svinstvá pred ním)…

A ešte jedna poznámočka.

Z ČSSSR som odišiel aj so ženou a dvomi malými deťmi v auguste roku 1968. V Bratislave som s prestávkami žil 32 rokov. Za tých mojich krátkych 32 rokov bola krajina ovládnutá a všelijako rozkúskovaná Nemcami, Poliakmi, Maďarmi a Rusmi. Všetcia títo susedia, za výdatnej pomoci miestnych honelníkov, po dobu týchto 32 rokov napáchali nesmierne materiálne škody na majetku krajiny aj jednotlivcov, a usilovne pokračovali v ich stáročnej tradícii ponižovania, degradovania a vraždenia našich národov. Až v britskom prostredí som si v plnej miere uvedomil o čo som bol počas tých 32 rokov okradnutý: o priame medziľudské vzťahy; o povinnosti hovoriť pravdu; o vedomie že môj štát a všetky jeho inštitúcie slúžia mne; o vedomie že môj štát nepripustí aby sa ma niekto opovážil ponižovať, degradovať a vraždiť; o vedomie že môj štát stojí za mnou tak ako je to napísané v mojom cestovnom pase; o vedomie že som občanom sveta.